Za svoje celoživotné dielo si Liv Ullmannová v roku 2021 vyslúžila Cenu
Akadémie – čestného Oscara. Herec John Lightgow pri udeľovaní ceny
povedal: "Tým, ktorí tvrdia, že bez Ingmara Bergmana by ju nikdy
nenazvali jednou z najlepších herečiek odkazujem, že Bergmana by bez Liv
Ullmannovej pravdepodobne neoznačili za jedného z najlepších
režisérov."
V sobotu 16. decembra sa nórska herečka Liv Ullmannová dožíva 85 rokov.
Liv Johanne Ullmannová sa narodila nórskym rodičom 16. decembra 1938 v
Tokiu, kde jej otec pôsobil ako letecký inžinier. Po dvoch rokoch sa
presťahovali do Toronta v Kanade a neskôr do New Yorku. Liv sa ťažko
vyrovnávala s predčasnou smrťou otca v roku 1945, keď zomrel na následky
zranenia pri zásahu vrtuľou lietadla. V posledných týždňoch 2. svetovej
vojny zahynul aj jej starý otec, ktorého deportovali do koncentračného
tábora v Dachau za to, že pomáhal utiecť židovským spoluobčanom.
Po vojne sa budúca herečka s matkou usadili v nórskom Trondheime. Rodina
trpela stratou otca, uzavretá Liv navyše neprospievala v škole. Napokon
sa rozhodla pre štúdium herectva najskôr v Trondheime, potom na
hereckej akadémii v Londýne. Už v polovici 60. rokov minulého storočia
bola herečkou národného divadla v Oslo.
Prvý raz sa pred kamerou objavila v roku 1957 v snímke Blázni na horách
nórskej režisérky Edith Carlmarovej. Film sa niesol v intenciách
predvojnových komédií a príbeh plný zámien, omylov a prevlekov dal veľkú
príležitosť hercom ukázať svoj talent. V tom istom roku nakrútila
Ullmannová aj film Svojvoľné dievča.
Prielom v jej hereckej kariére znamenala spolupráca s Ingmarom
Bergmanom, ktorý ju obsadil do svojho filmu Persona (1966). Dráma o
herečke, ktorá onemela počas predstavenia, znamenala medzník aj v tvorbe
vtedy už 47-ročného režiséra. V priebehu nakrúcania sa obaja zblížili
aj osobne a z ich vzťahu, ktorý trval do roku 1970, vzišla dcéra, v
súčasnosti spisovateľka Linn Ullmannová (nar. 1966).
Pobyt umelcov na ostrove Farö vyústil do vzniku Bergmanovej tzv.
ostrovnej trilógie pozostávajúcej z titulov Hodina vlka (1967), Hanba
(1968) a Náruživosť (1969). Bolo len otázkou času, kedy ponurý Bergman
zavadí o romantizmus, surrealizmus a horor. Stalo sa tak práve v Hodine
vlka, kde herečka opäť excelovala. "Z Liv vyžaruje niečo, čo prenikne i oceľovým puzdrom kamery," uviedol na margo hereckého talentu Liv Ullmanovej dvorný Bergmanov kameraman Sven Nykvist.
Umelecký výkon, ktorý podala herečka Liv Ullmannová v snímke Ingmara
Bergmana Scény z manželského života (1972) upútal nezvyčajnú pozornosť
verejnosti. Film posúval hranice kinematografie a riešil závažné témy,
ktoré vyvolávali intenzívne diskusie.
V existenciálne ladenom filme Šepoty a výkriky (1972) sa herečka
prevtelila do postavy Márie, jednej z dvojice žien, ktoré sa spolu so
slúžkou starajú o sestru zomierajúcu na rakovinu. Film získal v roku
1973 najvyššie ocenenie Švédskeho filmového ústavu a cenu Najvyššej
technickej komisie na Filmovom festivale v Cannes.
Herecké schopnosti uplatnila Liv Ullmannová aj v Hollywoode. V Amerike
etablovaný švédsky režisér Jan Troell ju obsadil do dvojdielnej ságy
Emigranti (1971) a Nová Zem (1972). Ich najväčším spoločným úspechom
však bola snímka Nevesta pre Zandyho (1974), kde stál po jej boku Gene
Hackman.
V snímke Tvárou v tvár (1976) stvárnila Ullmannová psychologičku Jenny,
ktorá spáchala samovraždu. Jedným z najvýraznejších diel, na ktorom sa
spoločne podieľali Bergman a Ullmannová, sa potom stal film Jesenná
sonáta (1978).
V roku 1986 si zahrala vo francúzsko-talianskej komédii Len aby to bolo
dievčatko režiséra Maria Monicelliho – a po boku takých hviezd ako
Philippe Noiret, Catherine Deneuveová či Bernard Blier.
Ullmanovej prvým samostatným režisérskym debutom bol film Sofia (1992),
po ňom nasledoval film Kristina Vavrincová (1995), adaptácia
majstrovského diela Sigrid Undsetovej, nórskej držiteľky Nobelovej ceny
za literatúru. Bergman, s ktorým Ullmannová spolupracovala takmer 40
rokov, ju dokonca poveril nakrúcaním svojho televízneho seriálu Súkromné
rozhovory (1996).
Po dvoch celovečerných filmoch nasledovala snímka Nevera (2000), ktorá
na festivale v Cannes potvrdila pozíciu Ullmannovej ako vynikajúcej
režisérky. Dráma antických rozmerov o milostnom trojuholníku vychádza zo
skutočných udalostí zo života Ingmara Bergmana.
Medzi neskoršie diela, v ktorých Ullmannová hrala, sa radí posledná
Bergmanova snímka Sarabanda (2003) a film Dva životy z roku 2012.
Výrazná osobnosť nórskej kinematografie Liv Ullmannová je aj autorkou
viacerých kníh. Jednou z nich je Premena, ktorá je ucelenou výpoveďou, o
živote herečky.
Okrem umeleckých aktivít sa Liv Ullmannová angažovala ako veľvyslankyňa
organizácie UNICEF. V roku 2005 dostala na Medzinárodnom filmovom
festivale v Karlových Varoch Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký
prínos pre svetovú kinematografiu.